RECENZIA: Stratení v Mníchove

Stratení v Mníchove začína sprvu relatívne "obyčajne". Zoznamujeme sa s postavou novinára (Mišička), ktorého zastihneme v nie príliš šťastnom období, keď rieši vyhadzov z práce a neveru manželky. Jeho dobrodružstvo však začína v okamihu, keď na tlačovej konferencii francúzskeho veľvyslanca ukradne papagája, ktorý patril premiérovi Daladierovi, jednému zo signatárov Mníchovskej dohody. Výroky papagája, ktorý opakuje kontroverzné výroky svojho pána, vrhajú na vtedajšie udalosti nové svetlo a komplikujú vzťahy medzi oboma zúčastnenými krajinami. Takto sa film rozbehne a náhle stop. Situácia je načrtnutá, postavy rozohrané, očakávame ďalší vývoj, ale ďalej sa nedostaneme. Začíname sledovať pseudodokument, "film o filme", kedy nám herci a ostatný tvorcovia začnú popisovať zákulisie natáčania práve pozretého filmu. Začíname sledovať nový film.

Štýlom rozprávania a humorom film najviac pripomína mystifikační Rok ďábla, kde tvorca tiež využíval hercov a nehercov a kedy sme zavítali do zákulisia hudobnej brandže. Vo Stratení v Mníchove Zelenka posúva hru s divákom zase o laťku vyššie. Tentoraz nás zoznamuje s hereckým prostredím a nástrahami, s ktorými sa filmári všeobecne stretávajú, čím mi pripomenul tohtoročného oscarového víťaza Birdman. Stratení v Mníchove pobaví "lapálie" ako je herec alergický na papagája, s ktorým hrá 90% scén či jazykovo nevybavená herečka, učiaca sa hrať vierohodne francúzsky. Zaujímavé je sledovať vytváranie kulís a filmárskych trikov, posmutnelí budeme z trikov s grantami, ktoré filmári používajú, aby svoje filmy financovali. Dokreslenie prve prezretých scén, pozadie, ktoré za nimi je, potom značí hravosť a mnohovrstevnatosť snímky.

Film je poučný, a to čo sa týka zákulisia natáčania, tak aj historických faktov. Jeho ambície vzdelávať, poskytnúť divákovi pridanú hodnotu, je zjavná. Zdá sa, ako by si Zelenka prečítal knihu o vtedajších udalostiach, ktoré ho oslovili natoľko, že sa rozhodol ich myšlienku odovzdať ignorantskému ľudu formou celovečerného filmu. Zároveň sa však autor do svojich krajanov triafa, do našej povahy. Využíva k tomu aj čierneho humoru, zábavnejších a menej zábavných (až jednoduchých) gagov.

Počas spisovania tejto recenzie sa mi vybavuje veľa dobrého, čo by som o filme napísala, ale pravdou je, že pri jeho sledovaní som sa až tak dobre nebavila, čo sa mi stalo aj pri už spomínanom Roku ďábla. Platí teda, že ak sa Vám páčil tento Zelenkov film, je nanajvýš pravdepodobné, že sa Vám bude páčiť aj Stratení v Mníchove. Zelenkov štýl nie je pre každého, ale faktom je, že si stále drží svoj štandard, v jeho filmografii nenájdete žiadny fail, je sympaticky a nerobí kompromisy (na rozdiel od padlých režisérskych ikon, akými sú Svěrák, Hřebejk či Nellis). Za túto jeho osobitosť a odvahu palec hore.

7/10

[mih]

Zdroj:

Fotografie: https://www.facebook.com/ztracenivmnichove/photos_stream

Video: https://www.youtube.com/watch?v=VbbPZnS-Knc