Nie sme sami sebou, prečo?

Než si prečítate tento článok, možno by stálo za to urobiť si malý experiment. Vezmite si ceruzku a papier a jeden deň zapisujte všetko, čo ste robili a predovšetkým PREČO ste to robili. Prečo ste si ráno obliekli čierny sveter miesto modrého, ktorý sa vám páči viac? Prečo ste dorazili do kancelárie už o ôsmej, hoci stačilo prísť o pol deviatej? Prečo ste boli v posilňovni, kde vás to zúfalo nebaví? A prečo ste si nenašli ani chvíľu na to, aby ste otvorili tú úžasnú knihu, ktorá vám už mesiac leží na nočnom stolíku?

Keď sa na svoj zápis pozriete druhý deň, možno zistíte, že väčšinu včerajška ste žili PRE DRUHÝCH. Nerobili ste to, čo sa páči vám, ale to, čo sa buď "musí", alebo čím sa zavďačíte druhým, aby si o vás nemysleli nič zlé. Prečo? Existuje názor, ktorý hovorí, že záujem o to, čo si o nás myslia ľudia vychádza z našej prehistorickej minulosti, kedy sme žili v tlupách a naše prežitie záviselo na tom, ako dobré vzťahy sme dokázali udržať s jej ostatnými členmi.

Žiť v tlupe znamenalo báť sa o život, byť sám, živoriť alebo zomrieť. Preto je naše správanie a cítenie dodnes ovplyvňované dvoma základnými potrebami - potrebou lásky a bezpečia. Tlupu sme v modernej dobe vymenili za rodinu, spolužiakov, spolupracovníkov... Avšak hoci sa dnes kladie veľký dôraz na individualizmus, zostáva v našom mozgu zakódovaný inštinkt prežitia pračloveka, ktorý na nás pôsobí v interakcii s okolím. Podľa odborníkov nás ovplyvňuje strach z odmietnutia.

Bojíme sa, až nás tlupa (rodina, priatelia, spolupracovníci) odmietnu a zostaneme sami - neprežijeme. Tento strach nás potom núti chrániť sa tým, že sa snažíme čítať signály z okolia - odhadujeme aké správanie od nás okolie očakáva, aby sme sa zapáčili. Nekonáme teda podľa seba, ale podľa vlastných domnienok, čo sa po nás asi chce, alebo podľa priania druhých, aby sme im vyhoveli a zaistili si tak ich priazeň a pozornosť. To je však veľmi vyčerpávajúce a logickým výsledkom je podľa odborníkov obrovská nespokojnosť - po prvé konáme proti svojej vôli a po druhé máme pocit, že pre druhých nikdy nie sme dosť dobrí.

Z toho potom pramení životné tápanie. Nevieme, kto sme, čo v živote chceme ani to, aké zamestnanie by nás bavilo alebo s akým partnerom budeme spokojní.

Fagan jeden, nechoď mi na oči!

Aby sme boli ľuďmi, musíme žiť v interakcii s druhými, potrebujeme s nimi hovoriť, zdieľať, hádať sa aj baviť, skrátka byť súčasťou spoločnosti. Potrebujeme sa stať súčasťou reťaze, ktorá prenáša prostredníctvom výchovy obsah "človečenstva" z generácie na generáciu tak, ako to robí DNA v prípade informácie biologickej.

Výchova má však jeden nepríjemný vedľajší efekt, vždy nás nejakým spôsobom unifikuje a nevedome prijímame ako fakt, že aby sme mohli byť súčasťou spoločnosti, musíme sami seba vo všeličom zaprieť a prispôsobiť sa "pravidlám hry". S tým, ako v tomto procese prestávame byť sami sebou, strácame okrem iného schopnosť byť šťastní len tak, tu a teraz. Túto vznikajúcu prázdnotu sa potom snažíme všemožne vyplniť. Máme na to rad stratégií, pričom jedna z najčastejších je "hra na oceňovanie" - snažíme sa niečo dokázať, získať si obdiv, ocenenie, pochvalu, prijatie.

Až keď toto máme, cítime sa hodnotní. Našťastie je tu druhý proces, ktorý sa stará o rovnováhu. Tým procesom je individuácia, vďaka ktorej sa môžeme vzdať vonkajších rolí alebo sa uvedie sebaobraz, ako napríklad "dobré dievča" alebo "rozumný chlapec", a stať sa sami sebou. Hľadanie seba samého má v niektorých fázach dosť búrlivú podobu, napríklad pubertu. Individuácia nie je rebélia, hoci rebélia je často jej prvý krok. Bohužiaľ práve tieto prvé pokusy o vymedzenie sa sa často nestretnú s pochopením a bývajú aj ostro potreté - miesto možnosťou príhovoru s rodičmi dostane dieťa výprask, či už fyzický, alebo psychický, keď mu matka a otec hovoria vety ako: "Bež do svojej izby a vráť sa, až budeš normálny!"

Vzniká tak úzkostný strach z porušenia niektorých noriem, ktorý potom stojí za radom neskorších psychických ťažkostí v živote. Možno sa teraz pýtate, ako teda vychovávať dieťa tak, aby z neho vyrástol sebavedomý dospelý, ktorý ľahko nájde rovnováhu medzi individualizmom a spoločenskou potrebou prispôsobenia. Jediný možný recept je láska. Deti potrebujú mať istotu, že ich milujete a rešpektujete také, aké sú, aj keď vás niekedy pekelne nazlostia.

Inak ich donútite začať sa pretvarovať, potláčať svoju prirodzenosť a prispôsobovať svoje správanie, aby získali vašu lásku. Tentokrát ale s podmienkou. A to je zle.

Ako byť sám sebou?

Žijeme v spoločnosti, kde sme len hodnotení, ale aj sami hodnotíme. Hoci hlásame inakosť, keď to zjednodušíme, páčilo by sa nám mať za partnera človeka, ktorý sa neumýva, neholí, neoblieka, jednoducho ide proti prúdu v každom smere? Nepáčilo. Chceme partnera takého, akého chce väčšina: umytého, upraveného, a tak ďalej. Kam sa nám teda vytráca oceňovaná jedinečnosť, schopnosť byť sám sebou? Nikam, zostáva, len je potrebné ju správne pochopiť. Nemôžeme ignorovať fakt, že žijeme v spoločnosti s inými ľuďmi.

Musíme dodržiavať niektoré dohodnuté pravidlá, aby sme fungovali a prežili. Ovšem nemýľme si pojmy "byť sám sebou" a "snažiť sa byť sám sebou". Snažiť sa byť sám sebou je rovnaké ako snažiť sa byť dobrým manželom - je to identifikácia s nejakým sebaobrazom alebo predstavou o tom, aký by som mal byť, avšak nie je to prijatie toho, kým som. Človek, ktorý sám seba prijíma, je sám sebou, je otvorený k sebe a je otvorený aj k názorom druhých.

Vie byť individualista, ale vie zároveň fungovať v spoločnosti bez toho, aby bral názory druhých ako útok. Ak sa len "snažíme" a väčšiu časť energie zameriavame na to, ako sa zapáčiť ostatným, zostáva nám len málo času pozrieť sa dovnútra seba, zistiť, čo skutočne potrebujeme k životu, a teda naozaj "byť sami sebou". Preto veľká časť ľudí jednoducho nevie, čo chce a aký zmysel ich život má. Niektorí sa dokonca boja byť sami sebou, pretože majú hrôzu z toho, čo by sa o sebe dozvedeli, a preto neustále vyhľadávajú niečiu spoločnosť.

Lenže čím menej toho o sebe vieme, tým menšia je naša sebadôvera a sebaúcta. Sme ľahšie zastrašitelní, manipulovateľní a život sa nám jednoducho deje, miesto aby sme boli jeho tvorcovia. A ako to zmeniť? Aktívnym sebapoznávaním. Nejde o to, odniesť celú budúcu výplatu k psychológovi alebo koučovi, začať môžete tým, že si urobíte čas pre seba. Necháte vypnutú televíziu, nebudete mať na ušiach slúchadlá a budete premýšľať, aký chcete, aby bol zvyšok vášho života, ako sa správate v určitých situáciách a prečo, aké sú vaše najväčšie strachy a z čoho vychádzajú, čo vás zraňuje.

A dôležitá vec, budete si to všetko písať. Pretože až keď vezmete do ruky papier a ceruzku, zistíte, nielen ako vlastne žijete, ale predovšetkým koľko toho o sebe neviete.

Keby som bol iný, neuspejem

Mám jedného známeho, ktorý hovorí, že keby si celý život nehral na niekoho iného, nenasadzoval si masku a niekoľkokrát denne sa nepodriaďoval, nikdy by to minimálne profesijne nedotiahol tam, kam sa dostal. Pretože taký život proste je, jedna veľká pretvárka. Že nie je šťastný? A kto dneska je? Očami svojho okolia je možno úspešný, ale ako dlho? Čo ak svoju prácu z akéhokoľvek dôvodu stratí? Čo ak z nej odíde? Zostane po ňom aspoň pár dní, mesiacov alebo rokov potom niečo, na čo bude môcť byť hrdý?

Nie? A k čomu potom celé toto divadielko a pocit nešťastia s ním súvisiace? Ľudia, ktorí sa vedia prispôsobiť, sú pre spoločnosť užitoční, ale nie skutočne cenní. Profesne sa možno presadzujú ľahko nadpriemerne, ale zriedka bývajú vyslovene úspešní. Cenní sú tí, ktorí dokážu rozvinúť svoj potenciál a využiť svoj jedinečný talent, ľudia s vlastnoum charizmou a víziou. Steve Jobs, Jackson Pollock, Paulo Coelho, Václav Havel - zhodneme sa iste, že to nie sú ľudia, ktorí by zapadli.

Týchto ľudí však neodlišuje talent, ako sa domnievame, ale odvaha ponúknuť svetu svoju jedinečnosť. Môže to vyzerať ako hlúposť a nezvládnuteľná úloha - stať sa druhým Jobsom alebo zmeniť svet. Je to ale presne naopak. Najsmutnejší pohľad je na "dvojníkov".

Nájdite si na zoznamke presne takého partnera, akého si prajete. My vám k tomu budeme držať palce!

[ivi]