Napĺňajú vás vzťahy so zvieratami?

Štatistiky hovoria, že počet domácich zvierat v Európe aj v Severnej Amerike sa zvyšuje. Súčasne sa množia názory, že je to odraz zle fungujúcich medziľudských vzťahov, typických pre súčasnú spoločnosť. Hovorí sa, že prostredníctvom zvierat si kompenzujeme neschopnosť nadväzovať hlbšie a trvalé priateľstvá a že sa na ne mnohí ľudia príliš upínajú. Alebo že sa k nim často správame lepšie než k svojim blízkym, čo radi kritizujú tí, ktorí "domácich miláčikov" nemajú. "Veď je to len zviera," tvrdia.

K domácim zvieratám (väčšinou všeobecne ku zvieratám) si nevypestovali žiadne väzby a nechápu, že niekto dokáže o psovi, mačke alebo dokonca o andulke hovoriť celé hodiny. "Nie je to len zviera," oponujú tí, ktorí stoja na opačnej strane. "Je to priateľ, kamarát, spriaznená duša. Ty hovoríš o dieťati, ja o psovi. Aký je v tom rozdiel?" Zoológ, etológ a spisovateľ Gerald Durrel opísal rozdiel medzi psom a dieťaťom trochu s nadhľadom: "Dieťa v dvadsiatich z domu odíde, čo je v poriadku. V štyridsiatich vám oznámi, že sa o vás už nemôže postarať. Čo v poriadku nie je. Pes vás bude sprevádzať v dobrom aj v zlom bez nároku na odmenu."

Prvé väzby

Odvodzovať vzrastajúcu záľubu v domácich zvieratách výhradne z toho, ako vyzerá súčasná spoločnosť by bolo rovnako zjednodušujúce a skreslené, ako považovať doby minulé za idylické časy, keď vzťahy fungovali a všetci sa mali radi. Faktom totiž je, že človek žije spolu so zvieratami viac ako 12 000 rokov, takže nejde o žiadnu novinku. Prvým domestikovaným zvieraťom bol predchodca psov - vlk, ktorého si skrotili už naši jaskynní predkovia, ako dokazujú archeologické nálezy a maľby v jaskyniach.

Proces domestikácie bol pomerne jednoduchý - jaskynný ľudia našli osamelé vĺčatá a vzali ich k sebe, aby sa o ne postarali. Prírodovedné dokumenty, ktoré sa pokúšajú proces domestikácie rekonštruovať, ukazujú, že ženy dojčili mláďatá z vlastných pŕs, čo sú praktiky, ktoré dodnes používajú niektoré prírodné národy, a z toho vyvodzujú vznik prvej hlbšej väzby medzi človekom a zvieraťom. Britský biológ, filozof a spisovateľ Rupert Sheldrake je presvedčený, že dojčenie vlčích mláďat materským mliekom malo za následok, že vĺčatá boli prijaté do rovnakej tlupy ako narodené deti a stali sa jej právoplatnými členmi.

Vtedy sa vytvorila aj emocionálna väzba k zvieratám, ktorá zostala relatívne stabilná až do vzniku prvých civilizácií. Tie sa niekedy označujú ako prvé spoločnosti blahobytu. Emocionálne väzby dokladajú archeologické nálezy pohrebísk, v ktorých sa miešajú ľudské a zvieracie kosti, čo znamená, že ani súčasné psie alebo mačacie cintoríny nie sú žiadnou novinkou prelome 20. a 21. storočia. Práve vytvorenie citovej väzby spôsobilo, že pes sa nestal úžitkovým zvieraťom, ale užitočným spoločníkom.

Podvedomá selekcia

Pes sa rýchlo stal pre človeka blízkym priateľom. Ako zviera preukázalo vernosť a oddanosť a ľudia čoskoro zistili, že môžu využívať aj jeho schopnosti, ako je čuch, sluch, rýchlosť, bystrosť a vnímavosť, teda šiesty zmysel. Psy, ale aj ďalšie zvieratá vycítilo prírodné katastrofy oveľa skôr, než ich zachytili najcitlivejšie prístroje. Vedia, že bude búrka už vo chvíli, kedy je ešte modré nebo a vietor nezačal fúkať, ba dokonca vycítia, že sa ich pán vracia domov, aj keď je ešte niekoľko kilometrov ďaleko.

Pre našich predkov, ktorí nemali žiadne prístroje, boli reakcie zvierat veľmi dôležité, a preto si ich vážili. Zranené zvieratá liečili obklady z najrôznejších bylín, ale robili aj podvedomú a prirodzenú selekciu. Agresívne psy nemali miesto v spoločenstve, a pretože nikto nemal čas ich vychovávať, skončili obvykle pod nožom. Zo psov, ktoré predtým sprevádzali lovca sa zrazu stali - okrem spoločníkov - aj strážcovia stád a ľudských obydlí. Asi pred 10 000 rokmi, keď sa človek usadil a začal pestovať plodiny, došlo k ďalšej vlne domestikácie - nasledovali ovce, kozy a ďalšie zvieratá.

Človek ale potreboval niekoho s vnímavosťou a zmyslami psa, kto by ochránil majetok. Ľudí aj po tisíc rokoch vedú k tomu, aby mali psa, rovnaké alebo veľmi podobné dôvody - niekto chce spoločníka, niekto strážcu, niekto oboje. V tom sa od predkov takmer nelíšime, s čím súhlasia nielen zoológovia, etologovia či archeolgovia, ale aj psychológovia. Zhodujú sa v tom, že pre človeka je život so zvieratami prirodzený a veľmi dôležitý.

Hormón šťastia

Zviera vás naučí zodpovednosti. Keď človek pristúpi ku zvieraťu ako k rovnocennému tvorovi, zistí, koľko sa môže od neho naučiť. Je potrebné naučiť sa komunikovať rečou zvieraťa, a to už je obohacujúce. Naučí sa odhadnúť jeho potreby, a to sa potom oplatí v medziľudských vzťahoch. Zviera dodáva človeku pocit, že nie je izolovaný ani uprostred betónového veľkomesta, ale že niekam a k niekomu patrí.

Teplokrvné a osrstené živočíchy ako psy, mačky, kone majú priamo vplyv na ľudský mozog a na uvoľňovanie hormónu šťastia. Keď človek objíma cicavca, najskôr ho to upokojí a zlepší náladu, a preto sa teplokrvné zvieratá využívajú pri terapiách. Fakt, že kontakt so zvieratami má priaznivý vplyv na ľudskú psychiku, potvrdzujú aj mnohé výskumy a nakoniec aj majitelia domácich zvierat. Nie je lepšia relaxácia, než je prechádzka so psom alebo výlet na koni. Samozrejme to nesie so sebou aj starosti, človek si to nemôže predstavovať ako romantickú idylku, ale aj tak nám život so zvieratami viac dáva ako berie.

Módne doplnky

Ako sme už naznačili, vzťah človeka a zvieraťa sa začal výrazne meniť s nástupom prvých civilizácií, ktoré priniesli väčší blahobyt. Objavili sa v ňom nové aspekty, ľudia začali jednotlivé druhy striktne rozlišovať, zvieratá si získala nálepky ako zlé a zlé, užitočné, neužitočné, milované a obskakované a tie, s ktorými si môžeme robiť čokoľvek a nikto nebude potrestaný za zlé zaobchádzanie. Toto rozdelenie poznali prakticky všetky kultúry vrátane súčasných. Rupert Sheldrake ale hovorí, že tzv. prírodné národy pociťovali k zvieratám úctu a vážili si ich.

Dôkazom môžu byť jaskynné maľby lovcov a zberačov, napríklad vo franczouském Lascaus, ktorý tovar predstavujú uctievanie lovu. Zlom nastal až v spoločnostiach rozvrstvených na bohaté a chudobné. Objavuje sa nový dôvod, kvôli ktorému začali ľudia chovať zvieratá a ktorý pretrval až do dnešných dní, a tým je túžba mať niečo, čo ostatní nemajú, prípadne niečím zahnať nudu. Zvieratá sa prvýkrát stávajú módnymi doplnkami. V starom Ríme sa to podľa dochovaných prameňov hemžilo papagájmi, opičkami, malými psami alebo mačkami, ktoré do Európy prišli z Egypta.

Terapia pomocou zvierat

Ako už bolo uvedené, psychológovia (a nielen oni) sa zhodujú v tom, že zvieratá majú veľmi priaznivý vplyv na rozvoj pozitívnych osobnostných vlastností a že sú dôležité nielen pre dospelých, ale podstatnú úlohu hrajú pri výchove detí. Zvieratá sa výborne osvedčili aj pri liečbe detí aj dospelých všetkých vekových kategórií so zdravotným handicapom, mentálnym postihnutím alebo s psychickými problémami - ľahšou depresiou počínajúc a závažnými psychickými problémami končiac. Najrozšírenejšou liečbou je u nás terapia pomocou psov, ktorá sa odborne nazýva canisterapia, ďalej hipoterapia, čo je terapia pomocou koní a v poslednej dobe sa začína rozmáhať aj felinoterapia, teda terapia pomocou mačiek.

Najnovšie výskumy potvrdzujú, že terapia pomocou zvierat pomáha pri liečbe úzkosti, zlepšuje schopnosť nadväzovať vzťahy s ostatnými deťmi a dospelými, zlepšuje komunikáciu a sebahodnotenie, zvyšuje sebavedomie a naopak znižuje komplexy, ktoré máme z najrôznejších dôvodov, hlavne z pocitov menejcennosti. Zvieratá veľmi napomáhajú pri nadväzovaní kontaktu s pacientmi, ktorí horšie komunikujú, ďalej pri práci s citovo deprimovanými deťmi, s deťmi týranými a sexuálne zneužívanými, s autistickými deťmi alebo mentálne postihnutými.

Sú skvelými pomocníkmi v logopedickej a rehabilitačnej praxi, pri výskyte apatia, osvedčujú sa pri terapii s obeťami šikanovania aj s agresormi, ktorí šikanovanie vyvolávajú a začína sa s nimi pracovať aj v detských domovoch a domovoch seniorov, kam predtým zvieratá nesmeli vstúpiť. Terapeuti chodia na návštevy aj k osamelým ľuďom alebo k chronicky a dlhodobo chorým, ktorí sú izolovaní, a tým deprivovaní. Psychológovia odporúčajú, aby rodičia, ktorí si nemôžu dovoliť žiadne zviera (alebo nechcú), chodili s deťmi raz za čas na farmy, kde sa môžu so zvieratami stretnúť, alebo aby ich prihlásili do krúžkov, kde sa naučia o ne starať.

Milujme ich

Pes je svorkové zviera a patrí do svorky. Je mu celkom jedno, na akom veľkom priestore žije, pre neho je dôležité, že žije v spoločenstve, do ktorého patrí. Niekde už zákony myslia aj na ohrady - napríklad v Holandsku sa pes v koterci, ktorý dáva najavo nespokojnosť vytím, považuje za týrané zviera. Zo skúsenosti vieme, že aj u nás sú psy týraní. Je zrejmé, že vlastníctvo domáceho zvieraťa nemusí ešte vypovedať o citlivom vzťahu k nemu. Keď ľudia začali žiť v mestách, stratili so zvieratami kontakt a prestali im rozumieť. Až postupne začínajú zisťovať, ako sú pre nich zvieratá dôležité. Porozumenie sa ale budú musieť znovu naučiť.

Chceli by ste stále radšej partnera, než domáceho maznáčika? Nie je nič jednoduchšie, ako keď sa porozhliadnete tu. A napríklad narazíte na niekoho, kto už svojho domáceho kamaráta má.

[ivi]