Buďte dobrá macocha

Rozchod rodičov samozrejme nie je pre deti nič príjemné. Naraz stratia pevnú pôdu pod nohami a netušia, čo sa s nimi deje. A potom príde ďalší šok. Rodič si nájde nového partnera. Pokiaľ to deti vnímajú tak, že sú nútený žiť v novej rodine s cudzím človekom, stavajú sa k nemu veľmi odmietavo. V tejto situácii sa neocitli z vlastnej vôle, takže nevidia dôvod, prečo by sa oni mali niekomu alebo niečomu prispôsobovať. Vydávajú sa na vojnovú cestu, pričom ich najsilnejšou zbraňou je odvrávanie.

V praxi sa to prejaví tak, že ako náhle od nich "nový rodič" niečo chce, stavajú sa na zadné. Zaujímavé pri tom je, že deti oveľa lepšie znášajú nevlastného otca ako matku. Však tiež na tému "macocha" bolo napísaných veľa rozprávok, v ktorých nevlastná matka rozhodne nestojí na strane dobra. Deti sa s macochou nezmieria i preto, že je s nimi oveľa viac ich vlastný otec, a čoby žena väčšinou udáva chod domácnosti, rozhoduje, čo sa bude variť, čo sa kúpi, kam sa pôjde a podobne.

Macocha, čo to je?

Výraz macocha vznikol z mati, pripojením pejoratívny prípony -ách v dobách, kedy macocha bola vždy pre sirotu novou "mamou", ktorá hájila finančný záujem dieťaťa, nikdy nebola dobrou mamkou. V slovenskom jazyku nie je výraz pre nevlastnú matku bez nepríjemného nádychu. Chceme to zmeniť, macocha nemusí byť zlá!

Netlačiť na pílu

Tridsaťdva ročná Veronika, ktorá zverejnila svoj príbeh na internete, o tom vie svoje. Ešte než sa vydala za svojho priateľa, vedela, že on ma v striedavej výchove dcéru. Občas sa spolu všetci traja stretávame, ale asi si viete predstaviť, ako to vyzeralo. Idylka v parku alebo na zmrzline. Ako náhle si ale Veronika svojho priateľa vzala a začali spolu žiť raz týždenne s jeho dcérou ako rodina, nastali problémy. Jeho dcéra nepočúvala a stranila sa svojej matky. Jej reakcia na čokoľvek, treba na žiadosť, aby po sebe upratala, bola taká, že ju nemusí počúvať, pretože nie je jej mama. Videli sme to všetci vo filmoch.

• Netlačte na partnera a myslite nato, ako všetko prežívajú jeho deti. Na rozdiel od vás si túto ťažkú situáciu samy nevybrali.

V takých prípadoch je dobré sa poradiť so psychológom, ktorý vám poradí ako s takými deťmi lepšie komunikovať, ako odpovedať na ich otázky, ako sa pýtať, hlavne nič neprikazovať a skôr sa na oko radiť. Uviesť tieto rady do praxe ale nie je vôbec jednoduché, ale nakoniec sa väčšinou vyplatí. V tejto chvíli nebudete dúfať v to, že by ste sa stali najlepšími kamarátmi, ale uspokojíte sa s tým, že nepovediete medzi sebou boje a spoločné chvíle nebudú nočnou morou.

Predpokladom úspešného súžitia novej vzniknutej rodiny je úprimnosť. Zaujímajte sa o koníčky svojho nevlastného dieťaťa, dajte mu možnosť, aby spoločné chvíle a činnosti boli dobrovoľné a dieťa bavili. A hlavne celý adaptačný proces neuponáhľajte.

Zbraň najťažšieho kalibru potom je nevlastným dieťaťom prenesená veta: "Ale moja mama by mi to dovolila". Správne na ňu reagovať znamená opäť nespanikáriť a komunikovať. Ak na vás bude dieťa skúšať, že jeho maminka to robí inak, tak mu to nevyvracajte. Pristupujte k tomu skôr tak, že to, čo robíte budete dieťaťu vysvetľovať. Prečo to takto robíte a ako to robíte.

Opatrne s príkazmi

Ďalšia žena, ktorá sa zverila so svojím príbehom je tridsať ročná Zuzana. Ta si so svojím manželom vzala aj jeho dvoch synov. Stretávala sa s nimi už od ich predškolého veku. " Spomínam si na chvíľu, kedy ma predstavil. Bola som veľmi nervózna, najskôr som sa hanbila viac ako oni. Začali sme tráviť spolu víkendy, a keď som sa k Pavlovi nasťahovala, bývali s nami deti aj v týždni, vodili sme ich do škôlky a neskôr aj do školy. Dnes sa im pomaly blíži puberta a musím povedať, že máme skvelý vzťah, dokonca mi hovoria macoška."

• Láskavá, trpezlivá, kamarátska. Len taká macocha má šancu byť macoška.
  

K ich vzťahu prispela aj ich trpezlivosť a vzájomná úcta. Vyžadovala od nich, aby mali voči nech rešpekt, ale na druhú stranu nerobí žiadne závažné rozhodnutia, ktoré by sa ich týkali, ani im nič neprikazovala. To prenechávala na ich otcovi. Zvládla v tom prípade svoju situáciu na výbornú. A rovnako to zvládli aj jej nevlastné deti.

S capartom, ktorá ešte nechodí do školy, je totiž ľahšie než s pubeťákom, ktorý s pravidla má tendenciu bojovať proti všetkému a všetkým a nevlastný rodič je pre neho prvý na rane. V takom prípade hrozí, že dieťa bude tak dlho vzdorovať, až dostane svoju macochu do defenzívy. Tá pre svoj pokoj a pokoj v rodine začne cúvať a vo finále si nechá všetko páčiť. Samozrejme že táto cesta ide do pekla, na jej konci stojí aj rozpad vzťahu. V rodine je dusno, ktoré zúčastnený nevydýchajú.

Úplatky sa nevyplácajú

Často sa stáva, že nevlastný rodičia tak strašne chcú, aby ich deti mali radi, že sú preto ochotný urobiť čokoľvek. Kupujú im drahé darčeky alebo sa ich snažia získať svojou benevolentnosťou. Nič menej tieto praktiky môžu vzťahu naopak ublížiť. Je chyba si dieťa kúpiť, či už prostredníctvom darčekov, alebo povolením niečoho, čo mu vlastný rodič zakáže. Deti sú tak chytré, že sa toho naučia akurát využívať a nevlastného rodiča zneužívať. Bohužiaľ sa v tomto bode nachádzate na tenkom ľade možnej manipulácie, kde sa dospelý snaží zapáčiť a zavďačiť odmietajúcemu dieťaťu, čo nie je ľahké vybalansovať. Pokiaľ sa do tejto pastičky nenecháte chytiť a zachováte si autenticitu, neskôr sa to pozitívne obráti vo vzťahu k dieťaťu a vy sa stanete vierohodnejší.

Čo je vo vzťahu k partnerovým deťom najdôležitejšie?

Byť tolerantný

Keď začína proces testovania nového člena rodiny, respekvívne mapovanie hraníc štýlom "Čo sa stane, keď...", obrňte sa trpezlivosťou. Negatívne obranné reakcie detí nevzťahujte na svoju osobu, ale na danú situáciu. V náročnom adaptačnom období sú nepriateľské prejavy detí pochopiteľné.

Nechcieť nemožné

Nejednajte s nevlastnými deťmi, ako by boli vaše, a uvedomte si, že to, ako vás budú oslovovať, je ich výsadné právo. Nevyžadujte preto, aby vám hovorili "ocko" alebo "mamička". Ako náhle s tým samy od seba začnú, získa váš vzťah celkom inú kvalitu a pre vás to bude veľké vyznamenanie.

Markytka7: "Super, ja som macochou už 7 rokov. Vtedy mi bolo 25 a chlapčekovi bolo 10. Už bol dosť starý na to aby ma prijal ako svoju mamu a tak sme spolu bojovali o ocka :-). Dneska mu je 17. Je to puberťák ale myslím si, že ma tak nejako berie."

Viveca: " Hlásim sa do klubu, vydala som sa za manžela s dvoma deťmi (9 a 10 rokov), má ich v predbežnej starostlivosti, ale už roky sa o nich súdi. K tomu máme vlastného skoro dvojročného a mimi na ceste. Je to občas ťažké!"

Ruzovasrnka: " Ja som to zažila, manžel mal v starostlivosti dcéru, keď som sa k nim prisťahovala, bolo jej 16. U nás to ale nedopadlo, dievča ma neznášalo, kde mohla, urobila nejaký naschvál, odmietala ma pozdraviť, komunikovať so mnou. Aj cez moju veľkú snahu, aby to fungovalo, nešlo to. Veľa nechýbalo a išli by sme s manželom od seba. Potom som otehotnela a dievča sa odsťahovalo k mame, celkom som si oddýchla. Ale mrzí ma to, že to takto dopadlo, mohla s nami pokojne bývať... ale to by musela byť normálna. Teraz už býva s priateľom a jazdí k nám raz za pár mesiacov, asi jej otec nechýba."

Tak vidíte, každý príbeh je iný, každopádne pokiaľ sa nachádzate v podobnej situácii, držíme vám palce, aby ten váš príbeh bol šťastný.

Deti nie sú prekážkou, tak sa zoznamujte, poznávajte a randite i keď ste ich rodičia. Môžete potom vziať svoje ratolesti na spoločný výlet.

[ivi]